Média

Mediálne maľovánky

Média si freneticky prajú pracovať s údajným cieľovým publikom, u ktorého ho zaujímajú predovšetkým jeho pocity. A keď sa už spravodajstvo nesnaží primárne len budiť emócie, preferujú rýchlosť nad kvalitou ( mysliac si , že onú kvalitu konštruujú ) v takej miere, že je im jedno, čo to vlastne splodili. Overovanie informácií je zbytočným zdržaním, podstatné je, aby novinári – úradníci prešli dôkladným školením v búchaní do klávesy ctrl a potom ešte ďalších dvoch písmeniek, ktoré taktne neprezradím. Konzument má povinnosť kliknúť na „ to sa mi páči“ a zvýšiť finančný zisk. Vo svojom čiastočnom obecnejšom zamyslení nad stavom konkrétne českej žurnalistky sa  zameriam na prácu verejnoprávnej Českej televízie a na prepojovanie mediálnej sféry so sociálnymi sieťami. Zakončím to zamyslením, akým smerom by sa celonárodné média mohli alebo mali v nasledujúcich rokoch uberať.

Paradoxne sa až priveľmi myslí na obecenstvo, ktoré nepekne povedané, tvorcovia mediálnych obsahov považujú za ešte blbších ako v skutočnosti sú. Hlavná je zábava a až „ statusová“ stručnosť, ktorá automaticky nezaručuje pravdivosť. Niektoré média idú s dobou až príliš usilovne, prehnaná interaktivita iba spôsobuje neprehľadnosť, občas ide len o prvoplánovú „krásu“ – už len populárne diskusie pod článkami dávajú na vedomie, že čitatelia sú leniví čítať dlhé texty, ale určite sa k tomu článku radi vyjadria. Tak činia väčšinou tí, čo si prečítali maximálne titulok a prvú vetu z perexu. Sú to len také sny verejnosti ( na prvý pohľad zaujímavý a „akčný“  koncept Hyde Parku na ČT ), ktorá má pocit, že sa k niečomu môže demokraticky vyjadriť bez toho, že by mohla čokoľvek zmeniť.

Ak sa pozrieme na „ vlajkovú loď“ Českej televízie, čiže Udalosti, miestami zbadáme skôr potápajúci sa kajak na Vltave. Hlavný spravodajský program je zbytočne dlhý, každý deň sa nemôže udiať toľko dôležitých vecí. Nápady logicky dochádzajú. Teraz sa o senzačné udalosti stará Ukrajina, ale inokedy sú nutné časové výplne. Je maximálne fascinujúce sledovať, keď nám Jakub Železný, inak schopný novinár, v januári dáva vedieť, že je vonku zima – to by človek neveril, že sa to môže v zimnom mesiaci prihodiť… Existenciu Vianoc nám tiež pripomínali mesiac, ale najdesivejšie je, keď ako jedno z hlavných tém nám sú prezentované zľavy v obchodoch, čo je strhujúca udalosť celosvetového významu. Lenže ako je známe, ponuka je tvorené dopytom a národ si to žiada. Bez toho, že by som sa chcela niekoho dotknúť, plne to odpovedá tomu, že najväčší smiech ( ako mám z dôveryhodného zdroja ) sa počas premietania najnavštevovanejšieho filmu v našich kinách ozýva vtedy, keď istá postava vysloví poetickejší názov pre ľudskú stolicu…

Športové spravodajstvo je zvládnuté slušne, akurát by si športoví redaktori mohli uvedomiť, že nám nemusia z obrazovky neustále ukazovať svoj dobre vyčistený chrup aj keď hovoria o niekoho zranení. S tým korešponduje aj neprirodzené tykanie a oslovovanie krstnými menami behom spravodajskej relácie. Marcela Augustová by zvlášť vo volebnom štúdiu mohla trochu krotiť svoju dikciu detskej praktickej lekárky. Aspoň, že na začiatku Udalostí už zmizol pozdrav od druhého moderátora „ aj odo mňa „  pretože znel ako „ vy mi tiež“.

Keď sa pozrieme na sociálne siete, nemôžem sa zbaviť dojmu, že Twitter pôsobí dôveryhodnejšie ako Facebook – druhý menovaný ma totiž každý a dáva tam všetko, zatiaľ čo Twitter vyzerá serióznejšie a tak nejako „ pracovnejšie“. Bolo by zlé, keby sa novinárčina scvrkla len na obyčajné tweety, avšak občas sa hodí vyslať dôležitejšiu informáciu rýchlo, stručne a jasne – skrátka „vypichnúť“ to podstatné.

Problém dôveryhodnosti Facebooku môžem ilustrovať na príklade novinára Miloša Čermáka. Keď  v minulom roku došlo k výbuchu českého Národného divadla, bol Čermák na svojom účte možno prvý, kto o tom informoval, pridal aj fotografiu rozbitého okna. Mala som však tendenciu považovať to za jeho ďalší vtip, keďže on sa týmto spôsobom prezentuje, jeho nástenka je prepchatá bonmotmi, fotkami zubiacej sa manželky a alkoholových nápojov, takže seriózne fakty sa ľahko stratia. Je to síce jeho súkromný účet, ale ide o novinára, ktorý má nejaký imidž – a iba súkromný účet to nie je, keď má skoro 4 a pol tisíc priateľov a takmer 7 tisíc „nasledovateľov“.

Trochu každopádne sa s facebookovým účtom vyrovnáva moderátor politických debát Václav Moravec. Občas sa snaží byť vtipný, ale nie je mu celkom vlastné. Na Facebooku ide hlavne o počet fanúšikov. Britské štúdie potvrdili, že počet tzv. lajkov ovplyvňuje naše pozitívne vnímanie značky a pravdepodobnosť zakúpenia produktu. Ukazuje to opäť na istú stádovosť ľudského uvažovania. Nie je bez zaujímavosti, že Václav Moravec, teda vlastne jeden z jeho zamestnancov, je na Facebook rovnako populárny ako Česká televize – daná inštitúcia má 37 tisíc fanúšikov, Moravec 29 tisíc. Je treba ešte zohľadniť, že Moravec je na Facebooku kratšiu dobu a že „ olajkovanie“ Českej televízie väčšinou znamená snahu mať prísun informácií, nie nutnú obľubu.

Ako to bude s médiami ďalej? Ich úloha neklesne, potreba získavať informácie bude možno aj väčšia. S ohľadom na ďalšie funkcie sociálnych sietí a skutočnosť, že internet si bude skoro každý nosiť vo vrecku, sa ešte zvýši požiadavka na rýchlosť a zrozumiteľnosť. Byť prvý vo zverejňovaní totálneho nezmyslu nie je ale samozrejme žiadnou výhrou. Pravdivosť bude stále základ, ale kvalita nebude hlavne v spravodajstve tak nutná. Ďalšie čítanie totiž zdržuje, hlavné je udalosť poznať a nemusíme si o nej prečítať starostlivo formálne a štylisticky vystavený článok.

Tradičné papierové noviny nezaniknú. V určitých oblastiach a medzi menšinovou skupinou obyvateľov v dôchodkovom veku budú stále zastávať primárny historický význam, ale obecne už ako prvý zdroj informácií fungovať nebudú. Čisté spravodajstvo sa z 99% presunie natrvalo na web.

V klasických novinách pôjde o snahu prinášať podrobnejšie a analytickejšie materiály. Vytratí sa potreba kupovať si dennú tlač preto, aby sme zistili, čo nového sa vo svete prihodilo, keďže už to budeme vedieť. Noviny sa budú musieť začať prispôsobovať odbornejšiemu a časopiseckejšiemu charakteru. Mali by sa stať doménou publicistiky, ktorá sa na papier hodí viac ako na web, ktorého špecifickým názorovým žánrom sú blogy.

V televízii budú prevažovať rozhovory a komentáre, ale nebude sa musieť meniť tak ako tradičná novinárčina. Televízia bude s internetom prepojená v maximálnej možnej miere a verím, že si budeme v rámci televízneho programu jedného kanála podobne ako na webe môcť vyberať, čo chceme v určitú dobu sledovať.

Rozmáhať sa bude amatérizmus – a nie len v negatívnom slova zmysle. Nemám na mysli len to, že mnohé výpovede sa budú predávať pomocou statusov či zdieľania článkov na Facebooku či Twitteri, ale zrejme sa viac rozvinie tzv. občianska žurnalistika, kde bežní ľudia ovplyvňujú a priamo tvoria mediálny obsah. Pokiaľ je informácia pravdivá, čitateľom je jedno, od koho a akou formou sa dozvedia o leteckom nešťastí.          

Dlhšie písomné príspevky budú mať šancu na úspech iba vtedy, ak pôjde o príbeh od obľúbených a uznávaných osobností, ktoré predá často len ich meno. Na internete sa však pri troške šťastia a talente môže nečakane ľahko a rýchlo presláviť skoro každý. Popularita na sieti je ale pominuteľná a po stlačení F5 je už všetko zase úplne inak… Like!